Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aká môže byť jazda po jednej z najnebezpečnejších ciest na svete? Pokiaľ idete na bicykli, tak je to v skutočnosti celkom zábava a veľmi príjemný adrenalín.Pôvodne sme to ani nemali v pláne, no zaraďujem to medzi top zážitky v živote.
Galéria
Cesta smrti, anglicky North Yungas Road, Coroico Road alebo Camino de las Yungas. Táto 61 až 69km dlhá cesta vedie z hlavného mesta Bolívie La Paz do mesta Coroico. Je to jedna z mála ciest, ktorá prepája amazonské dažďové pralesy severnej Bolívie a vysoko položené Altiplano.
Cesta bola doslova vykrájaná na strmých útesoch v 30tych rokoch minulého storočia počas vojny a v roku 1995 vyhlásená za najnebezpečnejšiu cestu na svete. Čísla hovoria, že každý rok na nej pri dopravných nehodách prišlo o život 200-300 ľudí. Na skalách a v zákrutách je veľa náhrobných krížov na miestach, kde sa stali nehody.
Modernizácia trvajúca 20 rokov skončila v roku 2006 a priniesla tak nový o dosť bezpečnejší vyasfaltovaný úsek so zábranami a dvomi pruhmi, ktorý obchádza najnebezpečnejšiu časť pôvodnej cesty smrti, tá je prístupná už iba cyklistom. Cesta sa však stále radí medzi nebezpečné, od roku 1998 na nej zahynulo minimálne 18 cyklistov.
Pred našou cestou do južnej Ameriky sa dozvedám o tejto ceste z rôznych blogov a cestopisov od rôznych cestovateľov, napísaných v minulom desaťročí, o tom ako podstúpili riziko v autobuse, alebo nákladiaku. Živé opisy zážitkov vo mne vzbudzujú rešpekt a nejak hlbšie neuvažujem o tom, že by som autobusom do Coroica mala vôbec dôvod ísť.
La Paz – výber cestovky
Sme v La Paz, máme zhruba 2 dni času, kým musíme ísť ďalej. Náš ďalší plán je presun do mestečka Uyuni, východiskový bod výletov na najväčšiu soľnú púšť na svete, pestrofarebné lagúny atď. No po zistení, že vlak do Uyuni premáva iba 2x týždenne, s najbližším odchodom až o 2dni, je to milé prekvapenie, že máme deň k dobru. Zopár ďalších cestovateľov nám odporučilo Bike-tour na cestu smrti, vraj to stojí rozhodne za to. Tak teda obeháme zopár cestoviek v meste. Už iba kráčať hore dole kopcovitými ulicami v nadmorskej výške 3600m vám dáva zabrať. Ceny zájazdov sa líšia podľa toho, aký bike dostanete (brzdy atď.) a čo všetko máte v cene. Či máte zahrnuté aj raňajky, alebo iba desiatu, sprchu a obed v Coroicu. Počas jazdy vás aj fotia, večer si vyzdvihnete CDčko s fotkami a tričko, že ste zdolali cestu smrti. Dostanete aj nohavice, bundu, prilbu a rukavice, rána v 4 tisícových nadmorských výškach bývajú chladné, takže je treba sa priobliecť.
My sme si teda vybrali Barro Biking, asi najskôr podľa designu tričiek:) Nečítali sme žiadne recenzie na webe, ani nič podobné, na to nebol čas. Cena na osobu bola 300 BOB, vo vtedajšom kurze 32 eur. Raňajky v cene neboli, mali sme ich na hoteli v cene ubytovania.
Ráno bol zraz pred cestovkou, boli sme malá skupinka, my traja, mladý Slovinec a Nemec, ktorý si odskočil z konferencie v brazílskom Riu. Mikrobusom vás najprv vyvezú nad mesto La Paz, do nadmorskej výšky 4650m n/m, miesto známe ako Cumbre pass. Samotná krajina a okolie je fascinujúce. Na priľahlých lúkach pobehujú alpaky. Je krásny slnečný deň.
Poobliekame sa, každý dostane bike a môže sa ísť. Najprv vás na rozcvičenie čaká krátky úsek, kde je treba šliapať do kopca. V tej nadmorskej výške nič lákavé, kyslík akosi nikde, lapáme po dychu a rozdýchavame sa ešte pár minút.
Prvých cca 20 kilometrov sa ide po asfaltovej ceste. Dole kopcom naberáte celkom slušnú rýchlosť, no v predu vás brzdí sprievodca, ktorého nemôžete predbehnúť, také sú skratka pravidlá. Druhý sprievodca ide posledný a za ním už len mikrobus, ktorý v prípade potreby zbiera mŕtvoly:) Naši sprievodcovia vedia po anglicky iba pár slov, takže na komunikáciu sú nutné nejaké základy Španielčiny.
Máme zopár zastávok, kde sa kocháme a fotíme, vyhliadky a scenéria vyrážajú dych. S klesajúcou nadmorskou výškou rastie teplota a tak zhadzujeme vrstvy oblečenia. Neviem, čo ma fascinuje viac, či rýchla jazda dolu kopcom, alebo krásna príroda všade navôkol. Asfaltová časť pokračuje novým úsekom cesty pre vozidlá. My prechádzame na štrkovitú cestu, začína sa naozajstná cesta smrti, do cieľa ostáva ešte 45 km. Tým, že idete po celý čas až na malé výnimky dole kopcom, je cesta veľmi populárna medzi downhill bikermi.
Nie je to náročné na žiadnu kondičku, ani nemusíte byť nejaký aktívny cyklista, jediné, čo musíte, je mať pod kontrolou svoje brzdy a predvídať skôr, ako vás vynesie zákruta na kraj útesu. Spád do rokliny je minimálne 600 výškových metrov. Ak sa však držíte na opačnej strane, pri skale, to čo vám hrozí tam dole, si ani neuvedomujete. Stretávame ďalšie skupinky zájazdov konkurenčných cestoviek. Ako tak sledujem 12 či 15 členné skupiny, vyzerajú skôr ako materská škôlka, kde sa polka ľudí vlečie a prvá polka musí čakať. Naša 5-členná skupinka je v porovnaní s tým relatívne rýchla.
Väčšina cesty nie je širšia ako 3.2-3.5 metra, ide teda skôr o jednosmerku. Na krajnici nie sú žiadne zábrany. Často tu prší, je hmlisto alebo prašno, čo viditeľnosť iba zhoršuje. Výnimkou nie sú ani zosuvy pôdy alebo vodopády padajúce z útesov. Niet divu, že tu bolo toľko nehôd. Vodič, ktorý ide smerom dole do Coroica nemá prednostné právo a musí sa uhnúť na vonkajšiu hranicu cesty. Odtiaľ má lepší prehľad o tom, či kolesom prechádza ešte po povrchu vozovky. V Bolívií sa jazdí na pravej strane, no cesta smrti je výnimkou, tu sa jazdí po ľavej strane.
Vytrasená jazda končí po asi 2 hodinách v nadmorskej výške 1200m n/m. Dávame si zaslúžené pivo – Paceña. Mikrobus nás odvezie do hotela, kde sa môžeme osprchovať a potom najesť. Sme v amazonskom dažďovom pralese, vonku začalo pršať, všade na okolo rastú banánovníky.
Ešte si spravíme nejaké záverečné fotky a potom nás mikrobus vezie naspäť do La Paz. Po dažďovej prehánke je cesta smrti zahalená do hmly. Viditeľnosť sa zhoršuje. Sedím v mikrobuse na kraji, som vystrčená z okienka a snažím sa zachytiť ešte nejaké zábery ‘smrti’. No veľakrát sa ocitám priamo nad priepasťou, vtedy iba zhýknem a ostatní účastníci zájazdu, ako aj naši bicykloví sprievodcovia sa na mne iba smejú. Cesta mikrobusom bola pre mňa väčší adrenalín ako samotná jazda na bicykli.
Deň strávený zase na 110%. Večer sa ešte zastavíme v cestovke po sľúbené tričko a CDčko s fotkami.
0 komentářů:
Okomentovat