Život na púšti

Len málo ľudí dnes žije na púšti. V Maroku nájdete osamotené dediny, kde ešte posledných pár odvážlivcov zostáva. Bojujú s pieskovými búrkami a nedostatkom vody.
Sme na Sahare. Pred nami leží kamenné suché koryto kedysi obrovskej rieky Draa, ktorá zvádzala vodu z pohoria Atlas až do Atlantického oceánu. Voda v nej netiekla už viac ako päť rokov. Za korytom sa dvíhajú oblé, zlaté piesočnaté duny až k alžírskym hraniciam. Za nami z piesku vyrastajú steny dediny, ktorú tvorí asi päťdesiat domov.

Domy sú postavené zo špeciálnych „tehál“ z hliny a palmového lístia. Dvíhajú sa do výšky niekoľkých poschodí a sú tesne spojené, takže tvoria typickú tradičnú stavbu severnej Afriky, takzvaný ksár. Tieto obranné dediny sa stavali kvôli tomu, aby sa obyvatelia mohli uchrániť pred útokmi iných skupín napr. obávaných modrých mužov, Tuarégov. V zastrešených uličkách, ktoré vedú medzi domami je príjemný tieň, ktorý chráni pred neúprosným slnkom.  Viac ako polovica domov je opustená, múry sú popadané, miestnosti už dávno zavial piesok. Obyvatelia dali prednosť ľahšiemu životu v meste. Teraz tu žije len asi desať rodín. Prázdnymi uličkami sa dostaneme k mešite, ktorá sa týči nad ksárom.
„Mohli by ste pomôcť nášmu synovi?“ Objavili sa znenazdania pri našom obytnom terénnom aute muž s mladou ženou. Žena držala za ruku asi päťročné dieťa s obrovskými hnedými očami. „Syn sa oparil vriacou vodou,“ pochopím z gestikulácie a niekoľkých berberských a francúzsky slov. Do najbližšieho mesta s lekárom je to asi sto kilometrov. Najprv je však nutné prejsť niekoľko kilometrov pešo alebo na oslovi. Auto tu nemá nikto. Ranu sme dieťaťu ošetrili s pomocou našej lekárničky. Žena nás s mužom z vďačnosti pozvali do svojho domu. Rodičia nechceli ísť so synom k lekárovi, tak sme počas nasledujúcich pár dní ranu preväzovali a sledovali jej stav. Chlapec sa pri ošetrovaní neodvážil vydať ani hlások. „Správny muž predsa neplače,“ mračila sa naňho matka, keď už mal plač na krajíčku.

Počas ďalších dní sa túlame dedinou. Z jednej strany ju obklopuje palmový háj. Mnoho paliem je však vyschnutých. Asi nedostatkom vody, myslím si. Ale Hassan ma vyvedie z omylu: „Sú napadnuté hubou, už sa nedajú  zachrániť“. Prosto vyschýnajú jedna za druhou.“ Jedny z najstarších pestovaných rastlín na svete, ktoré sa objavujú už v 6 storočí p. n. l. a tu sú odsúdené k záhube. Tak, ako aj na mnohých iných miestach v Maroku.  Každá palma má svojho majiteľa, ktorý využíva datle, ako dôležitú zložku potravy. Datle s kyslým mliekom sú napríklad prvým jedlom, ktoré jedia moslimovia po západe slnka pri Ramadáne. Vysušené datle sa používajú aj na kŕmenie zvierat. Z dreva paliem sa vyrábajú trámy, a listy sa používajú nielen pri stavbe domov, ale aj pri udržiavaní ohňa. Hassan zatiaľ nevie čo bude robiť pokým nová palma zarodí. Trvá to až osem rokov, a nemá zaručené, že huba nenapadne aj ďalšie palmy.  Nič iného sa tu nedá pestovať. Aby mal čím nakŕmiť kozy, udržuje si aspoň niekoľko políčok s trávou. Voda je však vzácna. Keď si zaplatí určitý objem vody zo studne, musí s ňou zaliať všetky políčka. Necháva prelievať vodu z jedného políčka na druhé za pomocou kanálov aby vodu dobre využil a ani kvapka nevyšla nazmar. S motykou potom kope bez prestávky celý deň. V horúčave sa však pracuje ťažko a tak Hassan nasledujúci deň začína skoro ráno. Než sa stačíme naraňajkovať, už so synmi stavia hrádzu proti prenikaniu piesku z púšte. Palmové listy splietajú dohromady a vytvárajú tak tradičným spôsobom plot medzi dedinou a púšťou. Snáď aspoň trochu zabránia piesku prenikať na hlavnú uličku ksáru. Je to ako boj s veternými mlynmi. Púšť je živel, a pokiaľ sa jej nikto nepostaví, za chvíľu môže piesok dedinu úplne pochovať.
Je nádherný večer. Mesiac je v splne a na oblohe nevidíme tisíce hviezd ako obvykle, ale celý priestor osvetľuje strieborné svetlo a blízke duny pretvárajú okolie tak, že nám to pripadá, akoby sme sa ocitli na inej neznámej planéte. Zdá sa akoby sa k niečomu schyľovalo. Večer sa zdvihol obrovský vietor. Na kľučkách dverí, pod okienkami, na stolíku pred domom, prosto všade sa usadil jemnučký piesok. Preniká aj tými najmenšími škáročkami. Cítime ho na tvári, v krku a v nose. Tak toto je piesočná búrka. Konečne sme pochopili význam praktického doplnku k odevu, dlhej šatky, takzvanej šáše, ktorá je neoceniteľná v púštnej búrke a aj na prudkom saharskom slnku. Vonku nevidieť ani na krok a celý deň sa nedá vyjsť von. Keď odchádzame, lúčime sa s Hassanom a jeho rodinou. V duchu si sľubujeme, že sme boli na tomto nehostinnom mieste posledný krát v živote.

zdroj http://cestovanie-dovolenka.sk
cestovanie, dovolenka, informácie o krajinách a zaujímavých miestach
 Cestovateľský magazín plný exotiky a dobrodružstva.